"Svet sa nedá do pozoru, len pretože si to veľmi praješ."

"Zľahka, pomaly až celkom úplne."

.

Ako sa stal čas klišé

Aký to je pocit môcť sa zhlboka poriadne nadýchnuť. Vohnať do pľúc čistý vzduch. Nemusieť sa zamýšľať. Len sa nadychovať a vzäpatí vydychovať.

Žiť so sebou nie je to ťažké?
Viem, že ak sa toho nevzdám, zbláznim sa. 
Začínam mať pochybnosti o sebe, ak to nestopnem, zle to dopadne.
Chcem prázdniny ktoré nezačínajú a nekončia len pri sľuboch.
Dánsko. Áno presne tak.
Strácam kontrolu nad sebou samou.
Prepadá ma depka, ale čo to vlastne je? Zmes pocitov.
Potrebujem terapeuta. 
Nemám najpevnejšiu pôdu pod nohami, cítim sa vlastne dosť neisto. 
A čo tá beta, čo s ňou bude?
Stále tá ruská choreografia s chytľavou melódiou.
Kedy som naposledy držala v rukách knihu? 
Byť zas tak poetická...

 Našla som dokonalý obrázok, dnes ma celý deň dusia moje spisovateľské vízie, alebo inak povedané podľa ostatných, zbláznila som sa. Napriek tomu že teraz by som sa mala usilovne učiť do školy, počúvam dych berúci song a som uchvátená množstvom svojich nápadov. 

Zabiť ho či ho nechať žiť? Skôr než som sa stihla zamyslieť nad absurdnou situáciou, ktorá sa odohrávala. Dve osoby s párom vyľakaných očí. splašený tlkot sŕdc, tažko odhadnúť koho z nich  bilo rýchlejšie. prerývané nádychy zmiešané s  napätím, strachom, neistotou.
Ozval sa priestranstvom dunivý zvuk. Vzápätí prerušený ďalším.
Do môjho tela sa oprela ostrá bolesť oberajúca o zmysly.
Trafil ma, mňa, neporaziteľnú kráľovnú, mafiánskeho podsvetia.