Nie je dielo, ako dielo...

Príliš, krátky text nato aby mohol nosiť názov jednodielka či čohokoľvek iného... No, posúďte sami.

Pohladila som ju po jej kučeravých vláskoch, ktoré sa jej lepili na čelo. Obdarila ma širokým úsmevom a svoju útlu rúčku natiahla za tou mojou, hoci bola len bábätkom. Zahrialo ma pri srdci, ona je stvorením múdrejším ako bude ľud.

Dievčatko čítalo z knihy najstarších dôb . Matka sa na ňu jemne usmiala, tak ako, keď to tušila, že bude lepšia. Predsa čítať knihu v tak mladom veku a tak zložitú s úsmevom na perách bolo nevídané. „Srdiečko, daj si pauzu, možnože by si sa...“ v hrdle pocítila, žena sucho, bála sa, že slovami jej ublíži. Dievčatko však bolo rýchlejšie „mala by som v náručí zvierať bábiku a zapletať jej vrkoče, no namiesto toho čítam knihu, ktorá pre deti nie je.“ „Nemyslela som to tak, ale, áno...“ natiahla ruku k svojej dcérke. A ona si vložila svoju útlu rúčku do tej maminej, v ktorej sa tá jej strácala.

Mladá žena kráčala po chodníku veľmi pomalo na túto dobu. Každý sa niekam ponáhľal. Každého tvár prezrádzala stres, nespokojnosť, že sa víkend skončil. No, tá jej bola bez jedinej vrásky či náznaku stresu, už dávno si prestala robiť starosti s jej odlišnosťou. Vždy bola voči ostatným popredu, nikto tomu však  nevenoval pozornosť. Trápilo ju len jedno, to že si nikdy nenájde priateľa s ktorým by sa mohla rozprávať bez toho aby mu namáhala mozog. Snažila sa hovoriť zrozumiteľne no vždy to dopadlo rovnako.

Šedivé vlasy jej vykúkali z klobúka, ruky obalené hodvábom kládla na neviditeľné písmená v knihe, ktorá jej spočívala na starých zošuverených kolenách. „Nie si iná, len si múdrejšia ako okolie...“ Začula slová, ktoré ju donútili odvrátiť pohľad od knihy a venovať pohľad uponáhľanému okoliu, no na jej prekvapenie park bol celkom prázdny až na jednu ženu s dievčatkom, ktorej hlások sa ju donútil zdvihnúť pohľad. Jemne zafúkalo, a stránky sa začali pretáčať, starenka dlaň založila na stranu, aby si vietor už nemohol robiť s jej knihou čo chcel. Jej dlaň však nahmatala tvar, prešla po jeho obrysoch bez povšimnutia, no s vedomím, že je to srdce.

Pri srdci ju stislo, pery skrivilo a ruky poskytli vetru príležitosť na pohrávanie sa. Ledva stihla upriamiť pohľad na letiaci vzduchom zväzok, myklo ňou a váha jej tela sa presúvala do prázdna.

„Preboha, tá pani odpadla, zavolajte niekto pomoc!“ Boli slová, ktoré k nej z veľkej diaľky doliehali. No, jej telo sa už nepohlo, bol koniec.