Nezamýšľam sa koľko som tu nič nepridala, no viem, že to rozhodne bolo dlho, a tak ma šteklí jazyk...
-...Myknem volantom práve vo chvíli, keď sa začne na mňa
rútiť kamión. Keď sú už od seba naše vozidlá vzdialené minimálne, viem, že je
neskoro. Neskoro na vyslobodenie z auta či premýšľanie. Do tváre sa mi zapichávajú ostré čiastky
skla, kapota kamiónu sa na mňa pritláča. V tom pociťujem teplé pramene na svojej
tvári, no predtým než si stihnem uvedomiť čo to je som letiaca. Netuším
kam, viečka mám zavreté chrbtica sa mi prehýba a potom moju pokožku olizne
neskutočne pálčivá bolesť...
Vlastne neviem prečo vypúšťam do sveta práve týchto pár riadkov. Pravdupovediac mal tu byť dôkaz, že svoju myseľ dostatočne využívam v tejto oblasti.
...
Honeys, dostala som chuť prekladať. Je možné, že sa tu začne objavovať poviedka (netuším akého typu), prekladaná mojím štýlom. Báť sa či nebáť? Uf, nechávam na vás aký názor si na mňa, ako osobu vytvoríte.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára