Marshmallows1

"..musíme sa porozprávať.." povedala som mu do telefónu, a zložila, keď som vo dverách uvidela usmievajúceho sa Beaua. Úsmev som mu opätovala a tuho ho objala. 
"Chýbal si nám!" 
"Ja viem..", sadol si do kresla a usadil si ma na kolená, "..volal som so Zoe, povedala, že ti je zle.. už je ti lepšie, alebo ťa mám vziať k lekárovi?"
 Musela som si prejsť celé dnešné ráno a Zoein výstup, aby som sa neprezradila. 
"Láska, je ti zle?" oslovil ma Beau, keď si všimol ako v tvári blednem. Tá kabelka, ktorú som mala včera so sebou, je teraz na Zoeinom ramene aj s mojimi nohavičkami, na ktoré som úplne zabudla, keď som jej tú kabelku požičiavala. Do riti! Prudko som sa postavila. Nesmie ich nájsť, ak ich teda ešte nenašla. Rozbehla som sa do kuchyne po telefón a rýchlo vytočila jej číslo. 

Nezdví ha. Do riti! Čo teraz? 

"Láska, čo sa deje?" oslovil ma vyľakane Beau, na ktorého som úplne teraz zabudla. 

"Oh, nič, lenže som si spomenula, že som do toho mesačníka zabudla dať editorál! Čo teraz? Beau, ja.. nechcem, aby to vyšlo celé na zmar, snažila som sa.." rozvzlykala som sa mu na ramene.

"Upokoj sa láska. Všetko dobre dopadne, uvidíš." Chlácholil ma Beau hladiac moje vlasy. 

Kiežby si reágoval takto, i keď príde Zoe s mojimi roztrhanými nohavičkami v ruke s tým, že v noci som nespala doma..

***

Zaklopala som trikrát na dvere, ako sme sa dohodli. O chvíľu v nich stál strapatý Drew s úsmevom poloboha. Päsťou som zatlačila do jeho odhalenej hrude a zabuchla za nami dvere, nech nevidí niekto niečo čo nemá. 
"Budeš tu takto stáť celý čas?" prevrátil na mňa oči, keď som sa od dvier doteraz ani nepohla.
"Vlastne..ja.." pretrela som si rukou čelo, "..je koniec, nechcem  v tomto pokračovať." Zasmial sa a prešiel ku mne. Cúvla som, až som sa ocitla uväznená medzi dverami a ním. Jednu ruku si oprel o dvere, a hlavu naklonil k mojmu uchu "Neverím ti." Túžila som sa odtiahnuť, ale nemala som kam. Pohľad na jeho vláčne pery ma privádzal do zúfalstva, vedela som, že ak teraz nepritlačím svoje pery na tie jeho zradia ma nohy. 
Ruky som mu obtočila okolo krku a pery nenásytne prisala na tie jeho. Jeho dlane sa ocitli na mojich bokoch, a potom som už mala nohy obtočené okolo neho, tričko vyhrnuté nad brucho..
Položil ma na posteľ a zbavil ma oblečenia, ktoré zakrývalo nezvyčajne veľa. 
Chcel ma rovnako ako ja jeho. Ani jeden z nás z toho neočakával nič viac ako spoločne strávenú noc. Ja sa zajtra vrátim k svojej dcére a manželovi, ako som to robila doteraz..nič viac a nič menej akoby sme obaja chceli.



(Prepáčte už je to druhý príspevok s týmto názvom, a vy ešte stále nemáte zrejme páru, o čom sa to tu  momentálne točí..Pokúsim sa vás ušetriť zbytočností.. Poviedku píšem bez zbytočných zaväzovaní, čiže toto je taká "nezáväzná" :D Nemá premyslený dej, nemá isté pokračovanie- i keď dúfam, že práve toto bude poviedka, ktorú úspešne dopíšem- dokonca ani hlavná hrdinka nemá ešte meno.. Okrem nej sa tam doteraz  objavili ďalšie tri postavy- Beau, Drew, Zoe. Pre také orientačné porozumenie - Beau je jej manžel, Drew milenec a Zoe je jej manžela sestra a zároveň jej dobrá kamarátka. Ak je ešte niečo čo potrebujete vedieť, tak, že hl. hrdinka má s manželom malú dcérku, a že Keaton je Zoein priateľ a zároveň i Drewa...aa, ak si spomeniem ešte na niečo nevyhnutné..tak vám to pred ďalšou časťou už určite napíšem.)

Marshmallows

Prikryjem si rukou oči, keď ma pošteklia dotieravé slnečné lúče, a nahmatám do priestoru vedľa mňa.Do prázdneho priestoru, studeného. Musím rozmýšľať, koľko času prešlo asi od jeho odchodu, a koľko mi ešte ostáva, na príchod domov. Bude už tam? Čo, ak včera skončili skorej, a teraz na mojom telefóne svietia neprijaté hovory? Ovalil ma studený pot, keď pod mojou hlavou zavibroval telefón. Rukou som nahmatala malú elektronickú hračku a upriamila naňu pohľad. ´Keaton´, odkiaľ by mal on moje číslo? Zaváhala som, keď v mojej ruke znova zavibrovala tá hračka, a druhou rukou si prehrabla spotené vlasy. Mám to zdvihnúť, či nie? Množstvo zbytočných otázok, výčitiek, z ktorých ma len rozbolí hlava nepotrebujem. Nechala som telfón teda klesnúť na posteľ, na prázdne miesto vedľa seba, voňajúce pánskou voňavkou. A pohľadom som zbehla po miestnosti, ktorá bola bezchybne uprataná, až na kvôpku mojich vecí. Znechutene som sa vyhrabala z mäkkých prikrývok, a prešla k tej kope handier, ktoré by som si za žiadnych okolností neobliekla, keby tu nejaké iné mám. Pri pohľade na roztrhané nohavičky, som sa uškrnula a strčila ich do kabelky. Tričko, ktoré malo včera veľkosť 34 má veľkosť minimálne 38, povzdychla som si nad kvalitou dnešných vecí a prevliekla si ho cez hlavu. Teraz ma čaká tá náročnejšia časť - pohľad do zrkadla, a dúfať, že moja tvár a vlasy toho nebudú potrebovať veľa. 

Zanadávala som, keď som z hrebeňu vytiahla ďalší chumáč vlasov a moje vlasy vyzerali rovnako strapato, ako keď som sa pred 15 minútami pozrela do zrkadla. Vedela som, že by potrebovali minimálne umyť kvalitným šampónom, ktorý sa v tomto dome nenachádzal, alebo silu žehličky, ktorá by im dodala stratený lesk a chýbajúcu upravenosť. 

Pod očami sa mi rysovali tmavé kruhy, ktoré nedokázal zakryť jediný make-up, ktorý som tu mala. Uštipla som sa do líc, aby som do nich vohnala trochu zdravej červene a na odhalenú šiju strekla pár kvapiek parfému. 

Dvere som zabuchla a kľúčom v zámke otočila dva razy, pokým som si kontrolovala spoje. Mala som smolu, najbližší spoj mi šiel až o trištvrte hodiny. Ak domov stihnem prísť skorej ako on, tak to zapijem pohárom šampanského. Lebo práve teraz by som sa mala starať o našu polročnú dcéru, chystať raňajky, alebo upratovať ako to robia vzorné manželky, nie vychádzať z cudzieho bytu v prikrátkom oblečení ako nejaká štetka.  

"Kdesi preboha bola?!" zvolala naštvaná Zoe, keď ma zbadala vyzúvať sa v predsieni.

"Beau volal, a keď si ťa pýtal k telefónu, musela som klamať, že ti zostalo zle.. chcel prísť, ale vyhovorila som mu to.. Vieš si predstaviť,čo by sa stalo,keby došiel a ty by si tu nebola?" Od hnevu mala celú červenú tvár. "Potrebovala som si čosi vybaviť, ešte ohľadom mesačníka, ktorý má výsť už tento týždeň. Verila by si tomu? Presunuli to skorej, o celé 4dni!" Začala som rozprávať historku, ktorej som ani ja sama neverila. 

Pozrela na mňa o čosi menej vyčítavejšie, "ale nato, že si odišla, som musela prísť, až kričaním, že ti malá plače, čo?"

"Chcela som ti zavolať, ale mali sme strašne veľa roboty..celú noc sme sa ani nezastavili, prepáč." Pozrela som na ňu ospravedlňújuco, uvedomujúc si, že to musím ukončiť. Toto bolo naposledy.