"Umrie."

 "Nie, nemôžeš ju nechať umrieť! Musia spolu žiť šťastne a na veky. Ako v rozprávkach!"

Ale ako som jej mala vysvetliť, že život nie je rozprávka? Že ona musí zomrieť, a on musí trpieť? Že to si pre nich osud prichystal, že im nebolo súdené dožiť život spolu? Chcela aby boli spolu šťastní lebo verila, že sa ľúbia. Dnes sa však už neľúbili, dozvuky lásky dávno vyprchali, zostali len oni a priepasť medzi nimi. Že ich spájajú len vyblednuté spomienky, nehralo bohvieaké záchranné koleso. Veď keď zomierala čas netrávil s ňou ale s fľaškou v ruke, aké asi mala miesto v jeho srdci? Bola tam, formou spomienok, no ako osoba na ktorej ti práve záleží tam nepatrila ani omylom.

Vedela, že raz umrie. Vlastne vždy si myslela, že umrie ako mladá, že sa nedožije vidieť svoje deti vyrastať, že nebude na kolenách držať vnúčatá, no ako hlboko sa mýlila.