Šťastie v nešťastí?

Ubehol len jeden deň a ja som už nadmieru otravná. Každú voľnú chvíľočku som myslela čomu sa budem venovať. 

A potom, keď to vyzeralo na šťastný happyend dňa, mi prišla obálka oznamujúca veľmi dôležité informácie.

 Nevedela som či sa radovať či plakať, rodina však s úsmevom preniesla, že by sme mali osláviť najnovšiu udalosť- prijatie na školu. A moja odpoveď na ich spýtavé pohľady bolo kyslé zvraštenie tváre, bola som stratená sama v sebe. "Nečakaj na vyrozumenie z "tvojej" školy, je to zbytočné. Vonkoncom máš aspoň toto." - Pri týchto slovách som mala chuť sa tam pustiť a padať, bolo mi jedno kto sa v miestnosti nachádza. Slová sa o mňa opreli tvrdo, i keď som vedela, že je to pravda. Nemohla som ju prijať, chvíľu som si hovorila "spamätaj sa, máš v rukách niť od tvojho sna!", nato som si odsekla pomätene "je mi to jedno" a zrazu som cítila zvláštny pocit, zimomriavky na mojej koži a slzy raziace cestu si von.

Prajem príjemné prebudenie z tých drístov. Nemusíte čítať tento článok, výlevy sa týkajú mňa a vy nijako nemôžete za môj zvláštny pocit. Preto rozmýšľam nad červeným okienkom vpravo, načo majú vlastne slúžiť takéto mŕtve články? Aby sa čitatelia našli sami v autorových slovách, pripravili sa na rovnaký pocit či nebodaj vysali všetkú energiu z čítajúcich??

A preto sa pokúsim nabudúce priniesť niečo optimistickejšie a navyše vám dlžím dobíjací článok za toto peklo.

Uhm...Fine...a new start??

Prechádzam svojimi obľúbenými blogmi a zisťujem, že poriadne žiaden nie je funkčný, každý prežívajúc krízu. V tom som si spomenula, na tento blog, s ktorým som sa doposiaľ ešte nezladila, neprišla mu na chuť, ale však za tisíci pokus to stojí, viem byť niekedy cieľavedomá až na nepoznanie.

Čím by som mohla začať? -Novým designom? Pokračovaním poviedky?  Nesprávna odpoveď. Chvíľka som myslela i na challenge, obrázky, denníček, tipy, outfity, recenzie, favourite, ale potom váham a nechávam to na náhodu. Nech to už zverejním čokoľvek či v nepretržitom intervale, chcem sa pokúsiť vám prostredníctvom blogu ukázať kto skutočne som.

Toto je predsa moje kráľovstvo a ja som veliaca! Tak vás teda pozývam odhaľovať so mnou tajomstvá môjho mozgu.

Ochutnávka diela

Chcem sa s vami podeliť o tento mini textík, z ktorého som nadšená ako decko a možno ho chcem i použiť do zatiaľ neexistujúcej časti k poviedke ´Sisters R.´

***

Vojdem do miestnosti, kde  nájdem Phoe. Usmejem sa na ňu a automaticky šepnem „Ahoj“ Vyľakane na mňa pozrie a potom rýchlo uhne pohľadom, hľadá niekoho kto neexistuje. Presnejšie osobu, ktorú som pozdravila, ona si však neuvedomuje, že som pozdravila ju. „Phoe...nik tu nie je.“ Vyčítam jej náhle. No neuvedomila som si, že ju svojim náhlym krikom môžem vyplašiť. A tak sa o tom presvedčujem, keď sa začne triasť a z očí jej vychádzajú slzy. „Prepáč. Ja... nechcela som ťa vystrašiť. Nikdy by som ti nechcela ublížiť.“ 

***

Takto si ja v najbližšej dobe predstavujem silnú Phoebe. Je to zvláštne, vidieť ju na dne.

´Sisters R´ Prologue

Neviem či sa to dá považovať za prológ a či skorej za ochutnávku, no v každom prípade- mám to!

PROLOGUE

Mierila som zbraňou do prázdna , „Načo čakáš strieľaj!“ – Phoebe strácala trpezlivosť. No ja som nedokázala furt zdvihnúť zbraň vyššie. Keby tu stála Phoebe už by bolo po všetkom, nikdy nemala problém na niekoho namieriť zbraň ani ho roztrieľať pokiaľ jej nedošli náboje. Bola pravým opakom mňa, ja som si niesla zo sebou celý život traumu z detstva, a ona sa dostala z depresií behom pár dní. Vždy po nepríjemnej situácii, skrivia pery a ostré nechty si zaryla do stehien, a potom sa usmievala a zapájala sa do každej debaty.

„Keď dopočítam do troch, zasiahneš najskôr plece potom stehennú kosť, a nakoniec predvedieš obeti jeho ničiteľa, lístoček mu necháš na pamiatku, poslednú guľku venuješ srdcu a vypadneš!“ Phoebe mala vždy plán aj B,C.  A navyše nebrala ohľad na city, hovorila, že city sú ľudským výmyslom.

„Phoe... a keď sa netrafím?“

„Nepriateľ ťa zabije!“

„Možno... by sme sa mali nato vykašľať...“

Ironicky sa zasmiala, „nech ťa ani nenapadne zdupkať, lebo osobne ti pomôžem na druhý svet a ver mi, že použijem len jediný náboj a nie do srdca!“

Kroky za dverami zinténzivneli a mňa ovanul studený pot. Nebolo pochýb, že dvere sa každú chvíľu otvoria. Tak som sa chcela lepšie ukryť. Váhu som preniesla na nohy, tvár schúlila k telu práve vo chvíli, keď sa dvere s vŕzgavým zvukom otvorili. Načúvala som náhlemu tichu, a zrazu započula pospevovanie pár centimetrov pred skrýšou. Nohy som si privinula k telu a moje opätky zaprotestovali. Začali hlučne praskať, nevedela som v tejto polohe nijak stlmiť ten zvuk. Osoba prešla ďalej, bez zastavovania pri mojej skrýši. Začala behať po miestnosti s rozsvietenou baterkou. Teraz som mala jedinečnú príležitosť na útek, dvere spolu s mojou skrýšou boli chrbtom vzdialené od osoby. Rýchlym tempom som sa postavila, nechala tak ležať topánky na zemi, a prešla po špičkách ku prahu dvier, s úsmevom na perách, že som vykĺzla bez zbytočných ťažkostí. „Nehýb sa!“ pištoľ mi bola položená ku hlave, „mám ju!“ zachrapčal mužský hlas do vysielačky a nasadil mi na ruky putá.

Tadá, Chloe :)

-Sisters

Neoficiálne je tu nová poviedka ´Sisters R.´,

netuším koľko mi to vydrží.

Obsah- neposkytnutý

Počet častí- neznámy

Hlavné postavy- Chloe, Phoebe

Vedľajšie postavy- neznáme

Časom budú poskytnuté všetky dôležité informácie. 

Chystá sa- Prológ

Roses are black

Violets are crying

I´m in the hospital, they say I´m dying.

Ochabnuté dievča sedelo uprostred toho ošiaľu. Dvere miestnosti, ktorú obývala sa otvárali a zatvárali ako na bežiacom páse.  Darčeky, predovšetkým kvety zapĺňali prázdnu miestnosť. Slzy sa mihali na tvári návštevníkom pri vstupe do miestnosti, ich ústa opúšťali nečujne povzbudzujúce slová. Ona im nevenovala pohľad, možno ich ani nepočúvala, len sa pošepky chvela a mysľou behala na miesta vyvolávajúce zimomriavky.

Žena v strednom veku jej nadvihla končekmi prstov bradu. Ona pohľad odvrátila a nechala nech jej svetlo prichádzajúce do miestnosti pokryje lúčmi tvár. Žena to ešte nevzdávala, vzala jej ruku do svojich, čakala, že sa niečo udeje. Nedialo sa však nič. Muž, ktorý tam doteraz nečujne sedel vypochodoval z miestnosti von, zabuchnutím dvier. Žena ešte otočila jej ruku, ktorú doteraz zvierala a všimla si hojace rany. Kútiky sa jej pozdvihli, ruku nechala klesnúť na biely paplón, pobozkala ju na rozpálené čelo a povznesene odišla.

Nemala síl protestovať, no ešte pred zavretím viečok nechala nech jej ostrý šíp kvetu vyryje do pokožky dieru. Chvíľu sa dívala na objavujúce sa kvapôčky krvi, ktoré sa zlievali do machúľ, a potom ešte párkrát zopakovala rovnaký dej. Až sa jej zachveli popraskané pery, v hlave ju nepríjemne zabolelo, viečka jej zaprotestovali zavretím. Čo sa stalo jej osudným...