Ubehol len jeden deň a ja som už nadmieru otravná. Každú voľnú chvíľočku som myslela čomu sa budem venovať.
A potom, keď to vyzeralo na šťastný happyend dňa, mi prišla obálka oznamujúca veľmi dôležité informácie.
Nevedela som či sa radovať či plakať, rodina však s úsmevom preniesla, že by sme mali osláviť najnovšiu udalosť- prijatie na školu. A moja odpoveď na ich spýtavé pohľady bolo kyslé zvraštenie tváre, bola som stratená sama v sebe. "Nečakaj na vyrozumenie z "tvojej" školy, je to zbytočné. Vonkoncom máš aspoň toto." - Pri týchto slovách som mala chuť sa tam pustiť a padať, bolo mi jedno kto sa v miestnosti nachádza. Slová sa o mňa opreli tvrdo, i keď som vedela, že je to pravda. Nemohla som ju prijať, chvíľu som si hovorila "spamätaj sa, máš v rukách niť od tvojho sna!", nato som si odsekla pomätene "je mi to jedno" a zrazu som cítila zvláštny pocit, zimomriavky na mojej koži a slzy raziace cestu si von.
Prajem príjemné prebudenie z tých drístov. Nemusíte čítať tento článok, výlevy sa týkajú mňa a vy nijako nemôžete za môj zvláštny pocit. Preto rozmýšľam nad červeným okienkom vpravo, načo majú vlastne slúžiť takéto mŕtve články? Aby sa čitatelia našli sami v autorových slovách, pripravili sa na rovnaký pocit či nebodaj vysali všetkú energiu z čítajúcich??
A preto sa pokúsim nabudúce priniesť niečo optimistickejšie a navyše vám dlžím dobíjací článok za toto peklo.
Nemusi to byť nerealistycká poviedka, ktorá hovori svetu nesplniteľné chvíle.
OdpovedaťOdstrániťMôžu to byť slová, ktoré su nechcenou realitou, no pokaždé to budú písmenka tvoriace súvisle vety. Hovoriace a dávajúce nám odkaz od niekoho iného.
TVoj štýl písania sa mi páči a dodáva mi energiu k tomu, aby som písala aj ja niečo sama a priblížila sa aspoň trošku tvojej úrovni :)
Ahoj Aime,
Odstrániť-veľmi si vážim, že to čo píšem sa ti páči a dodáva ti energiu k tomu aby si i ty písala :)
(Mám slzy na krajíčku, vždy som si myslela, že tento blog nikdy nikto nenájde...)