Roses are black

Violets are crying

I´m in the hospital, they say I´m dying.

Ochabnuté dievča sedelo uprostred toho ošiaľu. Dvere miestnosti, ktorú obývala sa otvárali a zatvárali ako na bežiacom páse.  Darčeky, predovšetkým kvety zapĺňali prázdnu miestnosť. Slzy sa mihali na tvári návštevníkom pri vstupe do miestnosti, ich ústa opúšťali nečujne povzbudzujúce slová. Ona im nevenovala pohľad, možno ich ani nepočúvala, len sa pošepky chvela a mysľou behala na miesta vyvolávajúce zimomriavky.

Žena v strednom veku jej nadvihla končekmi prstov bradu. Ona pohľad odvrátila a nechala nech jej svetlo prichádzajúce do miestnosti pokryje lúčmi tvár. Žena to ešte nevzdávala, vzala jej ruku do svojich, čakala, že sa niečo udeje. Nedialo sa však nič. Muž, ktorý tam doteraz nečujne sedel vypochodoval z miestnosti von, zabuchnutím dvier. Žena ešte otočila jej ruku, ktorú doteraz zvierala a všimla si hojace rany. Kútiky sa jej pozdvihli, ruku nechala klesnúť na biely paplón, pobozkala ju na rozpálené čelo a povznesene odišla.

Nemala síl protestovať, no ešte pred zavretím viečok nechala nech jej ostrý šíp kvetu vyryje do pokožky dieru. Chvíľu sa dívala na objavujúce sa kvapôčky krvi, ktoré sa zlievali do machúľ, a potom ešte párkrát zopakovala rovnaký dej. Až sa jej zachveli popraskané pery, v hlave ju nepríjemne zabolelo, viečka jej zaprotestovali zavretím. Čo sa stalo jej osudným...