Časť prvá.. (MARY ME?)

"Čo tu robí taká pekná žena osamote?" otočím hlavu odkiaľ prišla tá hlúpa otázka. Stojí tam hnedovlasý-kučeravý chalan v motorkárskej bunde a drzo si ma obzerá. Akoby som bola nejaká výhra, alebo čo.. Snažím sa tváriť, že ma to jeho zízanie, vôbec neprivádza do šialenstva a tak odvrknem  "Prezerá si obrazy, tak ako ľudia na výstavach robia." Otočím sa mu chrbtom, čím sa ocitnem pred ružovkastou machuľou, ktorá je mi totálne ukradnutá ako všetky ostatné maľby, no zízam na ňu s prosbou ´Nech vypadne, prosím´ "Pozri, tiež som tu sám, mohol by som ti robiť spoločnosť." Snažím sa tváriť, že to nepatrilo mne, no keď sa jeho slizké prsty dotknú môjho ramena, pery zomknem do priamky. "Aká škoda- nestojím o spoločnosť." Uškrniem sa, a už už sa chystám zvrnúť na päte, keď začujem: "Ona tu nie je sama, my sme tu spolu.." Claire. Moja sebavedomá kamarátka, sa cíti jeho prezieravým pohľadom skorej ulichotená, ako znechutená.                                 

"Tak by som vám obom mohol robiť spoločnosť, a až výstava skončí pozývam vás obe na drink." Žmurkne.  

                                                                                                                                                

 "My sme zadané."  - Claire 

                                                

 "Ale jeden drink, predsa nič neznamená.." Snaží sa oponovať.                                                                                                      

 "Ale, my sme lezbi." Claire ma chytá za ruku. Vytreštil na nás oči. A všetká jeho sebavedomosť sa niekam vyparila. "Škoda, pretože by som si inak dala povedať." povie Claire naoko sklamane a ťahá ma preč.

"Tak lezbi?" pýtam sa už so smiechom, no rukou si miestami zakrývam ústa aby to nebolo veľmi nápadné.  Claire mi neodpovedá, len ma usádza na modernú, no nepohodlnú bielu pohovku a po priestore behá pohľadom. "Za pár minút som späť, dúfam, že sa dokážeš uchrániť." Nebudem na seba pútať pozornosť, len tu budem sedieť, a možnože budem mať šťastie a nik si ma nevšimne, snažím sa si nahovriť, zatiaľ čo sa Claire vzďaluje. 

Pár minút? Už tu sedím hádam dobrú polhodinu, a nohy ma začínajú strašne bolieť. To tie prekliaté opätky.. "To poznám.." Hlavu otočím do strany a dúfam, že to nie je ten drzý hnedovlasý. No namiesto toho tam stojí chalan v obleku, no tak akosi tuším, že toto nebude jeho štýl. 

"Prečo ženy vždy nosia na akcie len opätky? Ja by som hlasoval za tenisky."                                           

 "Áno, tenisky sú oveľa pohodlnejšie, no  ku koktejlkám sa to nehodí." Ukážem na svoje čierne šaty. 

"Mimochodom ja som Beau." vystiera ku mne ruku. 

"Finley" "Tak, ako sa ti páči výstava? Si zberateľkou?" 

V umení sa vôbec nevyznám, akokoľvek dlho budem na tie maľby hľadieť pre mňa to budú vždy len machuľe. 

"Nie, ja vlastne som tu ako.. dizajnérka- bytová dizajnérka."                                                                                                                                                                                                    

 "To je fajn, pretože  ja sa v umení, tak niak nevyznám.." Zájde si rukou do vlasov. "Nedáš mi vyzitku?" 

Zalapám po vzduchu, už ďalší. Chystám sa ho odpálkovať, no v tom mu Claire veľmi ochotne jednu podáva. 

"Ak budeš čokoľvek potrebovať ozvi sa.. my už musíme ísť." Claire ma ťahá na nohy a vzápätí preč. Posledné čo stihnem zaregistrovať je "..Ozvem sa"

Držte si klobúky dámy!

Nehovorte mi že ho nepoznáte! Neveríím..no v každom prípade zoznámte sa.. Beau Brooks! 

Meno vám až tak veľa neprezradilo, však??

-youtuber

- austrálsky spevák

A záujemcovia jeho biografie navrhujem zadať do vyhľadávača jeho meno.. 

Čo vám prvé pri pohľade do očí udrie sú jeho oči a vypracované telo

 

Zoznámte sa..

Zostavila som 10 faktov, ktoré by vám mali priblížiť

na čo si fakt potrpím..

-čítanie časopisu EMMA patrí k mojej víkendovej rutine

-kávu s veľkým množstvom mlieka v spoločnosti priateľov, rodiny

-pozlátené šperky (náušnice, náramky, náhrdelníky, hodinky, prstienky), pri žiadnom nákupe sa obchodu so šperkami nevyhnem..

-ranné cestovanie - je to čas, kedy sa nemusím zamýšľať nad dennodennými problémami.. jediné čomu venujem pozornosť je východ slnka a pestrofarebná obloha

-knihy, ktoré vás donútia premýšľať a vedia inšpirovať 

-elegantnosť, síce v mojom šatníku by ste zrejme nenašli ani 10 základných kúskov, či kabeliek.. no neodmysliteľnou činnosťou pred výpravou na cesty je návšteva weheartit-u podľa, ktorého si vždy nakoniec vytvorím outfit

-články, ktoré majú hlavu i pätu a základom je jednoduchosť

-vône (sviečky, Ck parfum, opaľovací krém značky BIOERMA, čokoládový krém na ruky), ktoré sa mi spájajú s určitými okamihmi môjho života

-vzdelanie, je pre mňa dôležité, som presvedčená, že je neodmysliteľnou súčasťou života po akom túžim

-cieľavedomosť, vytrvalosť, nekonečnú vášeň, smiech

Marshmallows1

"..musíme sa porozprávať.." povedala som mu do telefónu, a zložila, keď som vo dverách uvidela usmievajúceho sa Beaua. Úsmev som mu opätovala a tuho ho objala. 
"Chýbal si nám!" 
"Ja viem..", sadol si do kresla a usadil si ma na kolená, "..volal som so Zoe, povedala, že ti je zle.. už je ti lepšie, alebo ťa mám vziať k lekárovi?"
 Musela som si prejsť celé dnešné ráno a Zoein výstup, aby som sa neprezradila. 
"Láska, je ti zle?" oslovil ma Beau, keď si všimol ako v tvári blednem. Tá kabelka, ktorú som mala včera so sebou, je teraz na Zoeinom ramene aj s mojimi nohavičkami, na ktoré som úplne zabudla, keď som jej tú kabelku požičiavala. Do riti! Prudko som sa postavila. Nesmie ich nájsť, ak ich teda ešte nenašla. Rozbehla som sa do kuchyne po telefón a rýchlo vytočila jej číslo. 

Nezdví ha. Do riti! Čo teraz? 

"Láska, čo sa deje?" oslovil ma vyľakane Beau, na ktorého som úplne teraz zabudla. 

"Oh, nič, lenže som si spomenula, že som do toho mesačníka zabudla dať editorál! Čo teraz? Beau, ja.. nechcem, aby to vyšlo celé na zmar, snažila som sa.." rozvzlykala som sa mu na ramene.

"Upokoj sa láska. Všetko dobre dopadne, uvidíš." Chlácholil ma Beau hladiac moje vlasy. 

Kiežby si reágoval takto, i keď príde Zoe s mojimi roztrhanými nohavičkami v ruke s tým, že v noci som nespala doma..

***

Zaklopala som trikrát na dvere, ako sme sa dohodli. O chvíľu v nich stál strapatý Drew s úsmevom poloboha. Päsťou som zatlačila do jeho odhalenej hrude a zabuchla za nami dvere, nech nevidí niekto niečo čo nemá. 
"Budeš tu takto stáť celý čas?" prevrátil na mňa oči, keď som sa od dvier doteraz ani nepohla.
"Vlastne..ja.." pretrela som si rukou čelo, "..je koniec, nechcem  v tomto pokračovať." Zasmial sa a prešiel ku mne. Cúvla som, až som sa ocitla uväznená medzi dverami a ním. Jednu ruku si oprel o dvere, a hlavu naklonil k mojmu uchu "Neverím ti." Túžila som sa odtiahnuť, ale nemala som kam. Pohľad na jeho vláčne pery ma privádzal do zúfalstva, vedela som, že ak teraz nepritlačím svoje pery na tie jeho zradia ma nohy. 
Ruky som mu obtočila okolo krku a pery nenásytne prisala na tie jeho. Jeho dlane sa ocitli na mojich bokoch, a potom som už mala nohy obtočené okolo neho, tričko vyhrnuté nad brucho..
Položil ma na posteľ a zbavil ma oblečenia, ktoré zakrývalo nezvyčajne veľa. 
Chcel ma rovnako ako ja jeho. Ani jeden z nás z toho neočakával nič viac ako spoločne strávenú noc. Ja sa zajtra vrátim k svojej dcére a manželovi, ako som to robila doteraz..nič viac a nič menej akoby sme obaja chceli.



(Prepáčte už je to druhý príspevok s týmto názvom, a vy ešte stále nemáte zrejme páru, o čom sa to tu  momentálne točí..Pokúsim sa vás ušetriť zbytočností.. Poviedku píšem bez zbytočných zaväzovaní, čiže toto je taká "nezáväzná" :D Nemá premyslený dej, nemá isté pokračovanie- i keď dúfam, že práve toto bude poviedka, ktorú úspešne dopíšem- dokonca ani hlavná hrdinka nemá ešte meno.. Okrem nej sa tam doteraz  objavili ďalšie tri postavy- Beau, Drew, Zoe. Pre také orientačné porozumenie - Beau je jej manžel, Drew milenec a Zoe je jej manžela sestra a zároveň jej dobrá kamarátka. Ak je ešte niečo čo potrebujete vedieť, tak, že hl. hrdinka má s manželom malú dcérku, a že Keaton je Zoein priateľ a zároveň i Drewa...aa, ak si spomeniem ešte na niečo nevyhnutné..tak vám to pred ďalšou časťou už určite napíšem.)

Marshmallows

Prikryjem si rukou oči, keď ma pošteklia dotieravé slnečné lúče, a nahmatám do priestoru vedľa mňa.Do prázdneho priestoru, studeného. Musím rozmýšľať, koľko času prešlo asi od jeho odchodu, a koľko mi ešte ostáva, na príchod domov. Bude už tam? Čo, ak včera skončili skorej, a teraz na mojom telefóne svietia neprijaté hovory? Ovalil ma studený pot, keď pod mojou hlavou zavibroval telefón. Rukou som nahmatala malú elektronickú hračku a upriamila naňu pohľad. ´Keaton´, odkiaľ by mal on moje číslo? Zaváhala som, keď v mojej ruke znova zavibrovala tá hračka, a druhou rukou si prehrabla spotené vlasy. Mám to zdvihnúť, či nie? Množstvo zbytočných otázok, výčitiek, z ktorých ma len rozbolí hlava nepotrebujem. Nechala som telfón teda klesnúť na posteľ, na prázdne miesto vedľa seba, voňajúce pánskou voňavkou. A pohľadom som zbehla po miestnosti, ktorá bola bezchybne uprataná, až na kvôpku mojich vecí. Znechutene som sa vyhrabala z mäkkých prikrývok, a prešla k tej kope handier, ktoré by som si za žiadnych okolností neobliekla, keby tu nejaké iné mám. Pri pohľade na roztrhané nohavičky, som sa uškrnula a strčila ich do kabelky. Tričko, ktoré malo včera veľkosť 34 má veľkosť minimálne 38, povzdychla som si nad kvalitou dnešných vecí a prevliekla si ho cez hlavu. Teraz ma čaká tá náročnejšia časť - pohľad do zrkadla, a dúfať, že moja tvár a vlasy toho nebudú potrebovať veľa. 

Zanadávala som, keď som z hrebeňu vytiahla ďalší chumáč vlasov a moje vlasy vyzerali rovnako strapato, ako keď som sa pred 15 minútami pozrela do zrkadla. Vedela som, že by potrebovali minimálne umyť kvalitným šampónom, ktorý sa v tomto dome nenachádzal, alebo silu žehličky, ktorá by im dodala stratený lesk a chýbajúcu upravenosť. 

Pod očami sa mi rysovali tmavé kruhy, ktoré nedokázal zakryť jediný make-up, ktorý som tu mala. Uštipla som sa do líc, aby som do nich vohnala trochu zdravej červene a na odhalenú šiju strekla pár kvapiek parfému. 

Dvere som zabuchla a kľúčom v zámke otočila dva razy, pokým som si kontrolovala spoje. Mala som smolu, najbližší spoj mi šiel až o trištvrte hodiny. Ak domov stihnem prísť skorej ako on, tak to zapijem pohárom šampanského. Lebo práve teraz by som sa mala starať o našu polročnú dcéru, chystať raňajky, alebo upratovať ako to robia vzorné manželky, nie vychádzať z cudzieho bytu v prikrátkom oblečení ako nejaká štetka.  

"Kdesi preboha bola?!" zvolala naštvaná Zoe, keď ma zbadala vyzúvať sa v predsieni.

"Beau volal, a keď si ťa pýtal k telefónu, musela som klamať, že ti zostalo zle.. chcel prísť, ale vyhovorila som mu to.. Vieš si predstaviť,čo by sa stalo,keby došiel a ty by si tu nebola?" Od hnevu mala celú červenú tvár. "Potrebovala som si čosi vybaviť, ešte ohľadom mesačníka, ktorý má výsť už tento týždeň. Verila by si tomu? Presunuli to skorej, o celé 4dni!" Začala som rozprávať historku, ktorej som ani ja sama neverila. 

Pozrela na mňa o čosi menej vyčítavejšie, "ale nato, že si odišla, som musela prísť, až kričaním, že ti malá plače, čo?"

"Chcela som ti zavolať, ale mali sme strašne veľa roboty..celú noc sme sa ani nezastavili, prepáč." Pozrela som na ňu ospravedlňújuco, uvedomujúc si, že to musím ukončiť. Toto bolo naposledy. 

Nikdy nebude existovať príliš veľa slov na vyjadrenie tohto ročného obdobia

 ..prehrabávam sa jesennými obrázkami 

a dolieha na mňa už načatá nostalgia..

Dni strávené s knihou v ruke, pitím čaju/horúcej čokolády, rozvoňiavajúcich sviečok, chladných prechádzok po chodníku obsypanom ´farbami jesene´ - listami - áno, presne toto si predstavujem pod piatimi písmenkami jeseň, a je toho omnoho viac.. 

Keď na miesto posypané listami dopadajú posledné slnečné lúče, neviem sa prestať usmievať- a to je tá chvíľa, kedy si sadám zababušená v deke s pariacou sa tekutinou na okennú parapetu, a bezzdycho pozerám na tú nádheru. Musím sa priznať, takto si dobíjam baterky po náročných školských dňoch. 

A čo by to bolo za jeseň, keby so sebou nepriniesla i sychravé počasie, však?

Vhodná chvíľa, na vytiahnutie prechodných búnd/kabátov, kotníkových topánok..

Čoskoro sa začnú i v mnohých záhradách/oknách objavovať vyrezávané oranžové dyne, ktoré sú tiež neodmysliteľnou súčasťou jesene, tak ako zber gaštanov. 

(je vždy nesmierne náročné povyberať z neskutočne úžasných obrázkov, len pár..)

Dnešná rozvitá myšlienka

Ehm..vítam vás v jesennom období, mimochodom mojom obľúbenom. Popri učení som sa rozhodla takto odpútať :) - takéto niečo som chcela napísať už dávnejšie, ale až dnešok ma zhodou nepríjemných okolností dokopal napísať to.Venujem všetkým, ktorí sa rozhodnú si to prečítať.


Stojím pred tým velikánskym zrkadlom čo stojí v pivnici, rozhodla som sa, že ho dám vyniesť hore. Pozerám doň a vidím nás dvoch. Ako sme sa spolu smiali, ako sme sa naháňali, držali za ruky, vyjedali chladničku. Kiežby si tu teraz bol.. sedela by som pri tebe a ty by si ma karhal pri pohľade do mojich neposlušných očí..No namiesto toho si naprávam vrkoč a obúvam tie topánky, ktoré si na mne miloval. Obúvam si ich, lebo neviem čo viac môžem pre teba urobiť.. Cez ramená si prehodím tvoje čierne sako s pásikmi.. tá vôňa, ktorá sa ho drží, bude vo mne vytvárať pocit, že tu si. Vonku svieti slnko, no napriek tomu teplota je málo nad nulou. Také naše počasie, keby si tu teraz bol, trávili by sme tento deň po našom - s hrnčekmi v rukách usadený na parapetnej doske pri prenikajúcich lúčoch do miestnosti. Záclonu z okna odkryjem a pootvorim to "naše" okno.



Topánky klopkajú po mramorovom chodníku, z kytice kvetov odpadávajú lupienky, osoba v čiernom kabáte si to nevšíma, no osoba opierajúca sa o čiernu bránku pohľad upiera práve na ne. Ak by tu bol predbiehali by sa kto ich nazbiera viacej, a potom si ich vymieňali..no ako by sa asi zatváril, keby vedel, že ich zbiera iba preňho? Že si z nich nevezme ani jediný jeden lupienok? "Lizz! Poukladaj si ich na radiátor hneď, ako prídeš domov, jasné?" Prikývla na nevyslovenú otázku, akoby ju mohol vidieť. A lupene, ktoré doteraz tak úpenlivo presvedčená, že ich dá jemu, vložila do vrecka svojho saka. Urobí to hneď ako príde domov..aby steny nasiakli ich vôňou, aby vedel, že nezabudla..

Pohľad na hudbu sa mení...

...nie tak celkom na hudbu, ako na tanec. No vždy som bola toho názoru, že ak nemáš dobré palivo nemôže byť ani kvalitná zábava. A niečo na tom pravdy naozaj je... tanec sa ku mne nehodí tak strašne ako dokonalosť. Vždy som mala dilemu, z miest, ktoré ovládal tanec. Nedokázala som sa len tak hýbať do rytmu, vždy som sa snažila pochopiť kroky, a asi tak úspešne ako matematické rovnice. Čím vyše som sa snažila tým som sa vyše strácala. Možnože som len nevedela nájsť svoj vypínač, alebo dobrú spoločnosť, muziku. Asi od každého troška, raz ma totižto pozval na svadbe tancovať jeden chalan, veľmi sa m páčil, povedal som mu, že neviem tancovať, načo sa len usmial a povedal, že nevadí. No keď ma chytil za ruku a potiahol na parket, zrazu som si uvedomila dve veci, hrá ľudovka, na ktorú vôbec ale vôbec neviem tancovať, a po druhé chalan ktorý ma teraz drží za pás sa pri každom pohybe tacká, jeho rovnováha som akože teraz mala byť ja (ako je možné, že som si nevšimla, že je na mol???). Ťahal ma z jednej strany na druhu, a perami sa mi opieral o ucho, načo som celá zmeravela, "upokoj sa" zašepkal, a ja som sa zachvela, no nedokázala som konať... Bola to úľava, keď tá debilná pieseň dohrala..

No teraz, keď zvonia zvony (hrá melódia) sa pohybujem do rytmu, ktorý nepoznám, no neriešim, kto na mňa pozerá, či mi to ide alebo nie- hlavné je, že sa bavím! :)

           Finally she danced, and her sould became free.

Today,  finally she is younger 

Iná...

Ak by som písala o svojich posledných dňoch, určte by som vás unudila. Boli stereotypné, navyše sa neudialo nič, čo by ma prinútilo napísať článok, za ktorý by som sa nehanbila. Nemám ho však ani dnes, námet na kvalitný článok, hodný obdivu. A i tak nestláčam krížik vpravo, ako zvyčajne. Som pokojná. Hnev na múzu neprichádza, i keď teraz by sa asi jej jedinej prítomnosť hodila.

Jedna myšlienka, za povšimnutie, by tu však bola> Pozerám Sherlocka, čítam myšlienky géniusa, úryvky z kníh..tvárim sa, že je to to čomu naozaj rozumiem, no keď si položím otázku mierenú na túto tému, uvedomujem si, že vlastne nerozumiem slovám, ktoré som počula či čítala. Prehrávam si ich v hlave dookola, ale mám v tom rovnaký zmätok...

Jej fascikel mal toľko strán...na ktorúkoľvek by ste ho otvorili, vždy by príbeh stál za jeho počutie.

2002-2003 (24.12)

Malé dievča dostalo prvú ranu od života. Takú, ktorá ju vedela ešte i dnes rozplakať. Možno to bola len nehoda, ktorá jej zariadila nezmazateľnú spomienku na ten deň, a možno to bolo preto, lebo to malo roztrhnúť putá, ktoré ich spájali. 

Za dverami sa ozval buchot, kľúče, ktoré neustále padali. A boli znova a znova strkané do zámku, až pokým sa dvere neotvorili. Malé dievčatko sa spočiatku tešilo.. Kyvácajúc doľava a doprava sa dostal do miestnosti, odkiaľ sa šírila vôňa domova, odkiaľ bolo počuť detský smiech. Vedel, že ju tam nájde. Po námahe, ktorú mu dali schody spustil spŕšku nadávok na adresu svojej manželky. Nevenovala mu ani jediný pohľad, jediné o čo sa zaujímala bol hrniec na sporáku. A tak sa rozhodol s prívalom guráže, vystrašiť malé dievčatko. S pripitým úškrnom na rozhorúčavenej tvári sa k nej otočil. Dievčatko, ktoré sa doteraz nebálo, nevedelo vydať hláska, akokoľvek chcelo niečo povedať nedokázalo otvoriť ústa.  A keď sa zapotácal, tak v rýchlom reflexe spôsobenom strachom zabuchlo za ním dvere. Snažil sa ich otvoriť, svedčil o tom každý jeden jeho náraz do steny. No, keď sa mu na kľučku nepodarilo ani po toľký krát siahnuť, päsťou udrel do sklenenej časti dvier. Sklo sa z rinčaním začalo rozpadávať, a malé dievčatko, ktoré sledovalo celú situáciu zasiahli rozpadajúce sa črepiny, možnože stálo priblízko. To už však nebolo podstatné, žena vypla sporák a rýchlym krokom sa vybrala k dievčatku, ktoré stálo na mieste ako obarené. Neplakalo, nekomunikovalo, nehýbalo sa...

Bol to šok, čo jej zariadil- že bolesť necítila, slová, ktoré k nej nedoliehali, nehybnosť. Po tvári jej stekali horúce pramienky teplej tekutiny, zrenička oka bola neprimerane veľká. 

V oku dievčatka sa nachádzalo sklo, ktoré bolo nutné vybrať v čo najkratšom čase. Nemohol ho však vybrať ktokoľvek, len špecializovaní lekári, za ktorými by bola cesta ďaleká...

Prečo patrí tento príspevok do rubriky Diary?  Pretože sa naozaj stal. Má toľko verzií, no len toto je tá nevymyslená.  Podrobnejšie by vám ju nikto zrejme nevyrozprával...

When you are writing...

...the story of your life don´t let anyone else hold the pen.

Šťastie v nešťastí?

Ubehol len jeden deň a ja som už nadmieru otravná. Každú voľnú chvíľočku som myslela čomu sa budem venovať. 

A potom, keď to vyzeralo na šťastný happyend dňa, mi prišla obálka oznamujúca veľmi dôležité informácie.

 Nevedela som či sa radovať či plakať, rodina však s úsmevom preniesla, že by sme mali osláviť najnovšiu udalosť- prijatie na školu. A moja odpoveď na ich spýtavé pohľady bolo kyslé zvraštenie tváre, bola som stratená sama v sebe. "Nečakaj na vyrozumenie z "tvojej" školy, je to zbytočné. Vonkoncom máš aspoň toto." - Pri týchto slovách som mala chuť sa tam pustiť a padať, bolo mi jedno kto sa v miestnosti nachádza. Slová sa o mňa opreli tvrdo, i keď som vedela, že je to pravda. Nemohla som ju prijať, chvíľu som si hovorila "spamätaj sa, máš v rukách niť od tvojho sna!", nato som si odsekla pomätene "je mi to jedno" a zrazu som cítila zvláštny pocit, zimomriavky na mojej koži a slzy raziace cestu si von.

Prajem príjemné prebudenie z tých drístov. Nemusíte čítať tento článok, výlevy sa týkajú mňa a vy nijako nemôžete za môj zvláštny pocit. Preto rozmýšľam nad červeným okienkom vpravo, načo majú vlastne slúžiť takéto mŕtve články? Aby sa čitatelia našli sami v autorových slovách, pripravili sa na rovnaký pocit či nebodaj vysali všetkú energiu z čítajúcich??

A preto sa pokúsim nabudúce priniesť niečo optimistickejšie a navyše vám dlžím dobíjací článok za toto peklo.

Uhm...Fine...a new start??

Prechádzam svojimi obľúbenými blogmi a zisťujem, že poriadne žiaden nie je funkčný, každý prežívajúc krízu. V tom som si spomenula, na tento blog, s ktorým som sa doposiaľ ešte nezladila, neprišla mu na chuť, ale však za tisíci pokus to stojí, viem byť niekedy cieľavedomá až na nepoznanie.

Čím by som mohla začať? -Novým designom? Pokračovaním poviedky?  Nesprávna odpoveď. Chvíľka som myslela i na challenge, obrázky, denníček, tipy, outfity, recenzie, favourite, ale potom váham a nechávam to na náhodu. Nech to už zverejním čokoľvek či v nepretržitom intervale, chcem sa pokúsiť vám prostredníctvom blogu ukázať kto skutočne som.

Toto je predsa moje kráľovstvo a ja som veliaca! Tak vás teda pozývam odhaľovať so mnou tajomstvá môjho mozgu.

Ochutnávka diela

Chcem sa s vami podeliť o tento mini textík, z ktorého som nadšená ako decko a možno ho chcem i použiť do zatiaľ neexistujúcej časti k poviedke ´Sisters R.´

***

Vojdem do miestnosti, kde  nájdem Phoe. Usmejem sa na ňu a automaticky šepnem „Ahoj“ Vyľakane na mňa pozrie a potom rýchlo uhne pohľadom, hľadá niekoho kto neexistuje. Presnejšie osobu, ktorú som pozdravila, ona si však neuvedomuje, že som pozdravila ju. „Phoe...nik tu nie je.“ Vyčítam jej náhle. No neuvedomila som si, že ju svojim náhlym krikom môžem vyplašiť. A tak sa o tom presvedčujem, keď sa začne triasť a z očí jej vychádzajú slzy. „Prepáč. Ja... nechcela som ťa vystrašiť. Nikdy by som ti nechcela ublížiť.“ 

***

Takto si ja v najbližšej dobe predstavujem silnú Phoebe. Je to zvláštne, vidieť ju na dne.

´Sisters R´ Prologue

Neviem či sa to dá považovať za prológ a či skorej za ochutnávku, no v každom prípade- mám to!

PROLOGUE

Mierila som zbraňou do prázdna , „Načo čakáš strieľaj!“ – Phoebe strácala trpezlivosť. No ja som nedokázala furt zdvihnúť zbraň vyššie. Keby tu stála Phoebe už by bolo po všetkom, nikdy nemala problém na niekoho namieriť zbraň ani ho roztrieľať pokiaľ jej nedošli náboje. Bola pravým opakom mňa, ja som si niesla zo sebou celý život traumu z detstva, a ona sa dostala z depresií behom pár dní. Vždy po nepríjemnej situácii, skrivia pery a ostré nechty si zaryla do stehien, a potom sa usmievala a zapájala sa do každej debaty.

„Keď dopočítam do troch, zasiahneš najskôr plece potom stehennú kosť, a nakoniec predvedieš obeti jeho ničiteľa, lístoček mu necháš na pamiatku, poslednú guľku venuješ srdcu a vypadneš!“ Phoebe mala vždy plán aj B,C.  A navyše nebrala ohľad na city, hovorila, že city sú ľudským výmyslom.

„Phoe... a keď sa netrafím?“

„Nepriateľ ťa zabije!“

„Možno... by sme sa mali nato vykašľať...“

Ironicky sa zasmiala, „nech ťa ani nenapadne zdupkať, lebo osobne ti pomôžem na druhý svet a ver mi, že použijem len jediný náboj a nie do srdca!“

Kroky za dverami zinténzivneli a mňa ovanul studený pot. Nebolo pochýb, že dvere sa každú chvíľu otvoria. Tak som sa chcela lepšie ukryť. Váhu som preniesla na nohy, tvár schúlila k telu práve vo chvíli, keď sa dvere s vŕzgavým zvukom otvorili. Načúvala som náhlemu tichu, a zrazu započula pospevovanie pár centimetrov pred skrýšou. Nohy som si privinula k telu a moje opätky zaprotestovali. Začali hlučne praskať, nevedela som v tejto polohe nijak stlmiť ten zvuk. Osoba prešla ďalej, bez zastavovania pri mojej skrýši. Začala behať po miestnosti s rozsvietenou baterkou. Teraz som mala jedinečnú príležitosť na útek, dvere spolu s mojou skrýšou boli chrbtom vzdialené od osoby. Rýchlym tempom som sa postavila, nechala tak ležať topánky na zemi, a prešla po špičkách ku prahu dvier, s úsmevom na perách, že som vykĺzla bez zbytočných ťažkostí. „Nehýb sa!“ pištoľ mi bola položená ku hlave, „mám ju!“ zachrapčal mužský hlas do vysielačky a nasadil mi na ruky putá.

Tadá, Chloe :)

-Sisters

Neoficiálne je tu nová poviedka ´Sisters R.´,

netuším koľko mi to vydrží.

Obsah- neposkytnutý

Počet častí- neznámy

Hlavné postavy- Chloe, Phoebe

Vedľajšie postavy- neznáme

Časom budú poskytnuté všetky dôležité informácie. 

Chystá sa- Prológ

Roses are black

Violets are crying

I´m in the hospital, they say I´m dying.

Ochabnuté dievča sedelo uprostred toho ošiaľu. Dvere miestnosti, ktorú obývala sa otvárali a zatvárali ako na bežiacom páse.  Darčeky, predovšetkým kvety zapĺňali prázdnu miestnosť. Slzy sa mihali na tvári návštevníkom pri vstupe do miestnosti, ich ústa opúšťali nečujne povzbudzujúce slová. Ona im nevenovala pohľad, možno ich ani nepočúvala, len sa pošepky chvela a mysľou behala na miesta vyvolávajúce zimomriavky.

Žena v strednom veku jej nadvihla končekmi prstov bradu. Ona pohľad odvrátila a nechala nech jej svetlo prichádzajúce do miestnosti pokryje lúčmi tvár. Žena to ešte nevzdávala, vzala jej ruku do svojich, čakala, že sa niečo udeje. Nedialo sa však nič. Muž, ktorý tam doteraz nečujne sedel vypochodoval z miestnosti von, zabuchnutím dvier. Žena ešte otočila jej ruku, ktorú doteraz zvierala a všimla si hojace rany. Kútiky sa jej pozdvihli, ruku nechala klesnúť na biely paplón, pobozkala ju na rozpálené čelo a povznesene odišla.

Nemala síl protestovať, no ešte pred zavretím viečok nechala nech jej ostrý šíp kvetu vyryje do pokožky dieru. Chvíľu sa dívala na objavujúce sa kvapôčky krvi, ktoré sa zlievali do machúľ, a potom ešte párkrát zopakovala rovnaký dej. Až sa jej zachveli popraskané pery, v hlave ju nepríjemne zabolelo, viečka jej zaprotestovali zavretím. Čo sa stalo jej osudným...

Múza

                                                                               Presne tak, múza, vďaka...   

Po držaní sa v realite, som zasa upadla. Upadla mojej múze. Ako vám to len priblížiť? Moju múzu je neprípustné mať rád- je plná tragédie. No, nebolí to... jediné čo zráža je ťažkosť diela. Každý by si pomyslel, že je autorka na dne v dobách, keď píše verše... 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ale... tento článok nepatrí len ospevovaní...

Od najbližšej doby to tu bude patriť obrázkom... môžem vám povedať, mám na 90% premyslené do akej témy sa možno chystáte so mnou nazrieť.

                     

Vzdelaný človek?

Zapadnutý blog je prvé čo ma napadá pri myšlienke, ktorá uchádza sem, na miesto zvané "moje kráľovstvo" . A tak po dlhom premýšľaní o blogu som sa rozhodla uviesť veci na právnu mieru.

-Príbehy, sú v útorobách mojej prepracovanej mysle. Som za to rozhodne vďačná, a v najbližšej dobe až po koniec tohto školského roka sa s veľa vecami hýbať nebude.

- To isté, možno trochu odlišnejšie čaká i tento neobývaný blog. Keby som chcela tak si čas nájdem, a pridávam v nepretržitom intervale, pravdou však je, že mne momentálny spôsob života vyhovuje...

***

-Predtým než sa rozhodnem vypísať na bielu stránku veci/ľudí, ktorým mám chuť venovať článok v zmysle ´My Favourite´ si to ešte radšej premyslím. I keď nepochybne, pre mňa momentálne nie je lepší youtuber ako "ona". 

-Kníh, ktoré nemali príležitosť dostať sa ku mne je veľké množstvo. A ja som z toho nesmierne vykoľajená,  nemôžem sa dočkať chvíle kedy bude už po všetkom a ja si budem môcť s knihou v ruke ležať na pohovke s pocitom, že mám všetko hotové a  predovšetkým idúce správnym smerom!